SLBA

Slepá baba je jedna z mála hier, ktoré sa hrávajú dodnes a ktoré nevymyslel človek, ale vznikli prirodzenou cestou pri vývoji človeka, evolúciou. Rovnako ako sa u mláďat každého druhu  vyvinuli hry, ktoré rozvíjajú ich schopnosť prežiť v dospelosti.  

Slepá baba je veľmi osožná hra pre deti, keď sa hrajú medzi sebou. Učia sa rozlišovať skutočnosť od svojich predstáv a poteší ich, keď si môžu dať dole šatku z očí. Naučia sa, že ak narazia na skutočnosť, tak treba svoje predstavy o skutočnosti, prispôsobiť skutočnosti. Ale  robiť to naopak, nemá zmysel.

Iné je, keď nechtiac naučíme dieťa hrať sa na slepú babu samo so sebou. Vtedy hrozí, že prestáva rozlišovať svoje predstavy od skutočnosti. A buduje si šatku SLEPEJ BABY, nie na očiach zvonka, ale  vo vnútri hlavy.

Napríklad dieťa, ktoré sa ešte len naučilo chodiť, narazilo do stromu a reakcia dospelých bola pre mňa šokujúca. „Zlý strom, ublížil dieťatku, urobíme mu bác, bác.“ 

Takto sofistikovane zatajujeme dieťaťu skutočnosť, že to, či narazilo, alebo spadlo, alebo urobilo čokoľvek iné, závisí len a len od neho. Preto ľahko môže získať nedôveru vo svoje schopnosti. A potom príčinu svojich problémov, ktoré mu z toho vzniknú, bude hľadať vždy v niečom alebo niekom inom.

Takáto príhoda sama o sebe nič neznamená, je to len kvapka v mori. Teda pokiaľ sa nejedná o povestnú poslednú kvapku, ktorou pretečie pohár. Ale more je z kvapiek. A možností, ako nahradzovať u deti skutočnosť falošnými predstavami, máme každý deň nepočítane.  

V podstate sa všetci hráme na SLEPÚ BABU, lebo celú skutočnosť nikdy nevidíme. Ale líšime sa tým, do akej miery sme schopní skutočnosť akceptovať.

Skutočnosť môžeme zistiť, len ak na ňu narazíme. Rovnako ako Titanic na ľadovec. Lebo tak, ako z ľadovca vidíme len jednu desatinu, ktorá je nad hladinou, tak rovnako vidíme len tú časť skutočnosti, ktorá je nad hladinou nášho vedomia. Ilustratívne vidíme iba 10% skutočnosti. 90% skutočnosti, ktorá je pod hladinou nášho vedomia nevidíme.

Každý vidí len desatinu skutočnosti, ale nikdy nie úplne tú istú, ktorú vidí ktokoľvek iný. Čo je u jedného nad hladinou jeho vedomia u druhého môže byť už pod hladinou a naopak.

Tak vznikajú „nepochopiteľné“ nedorozumenia, ktoré môžu vyrásť do tragických následkov. Takýmto nedorozumeniam sa dá ľahko zabrániť. Stačí spoznať príčinu. A namiesto hádok, ktoré skutočnosť zakrývajú, odkryjeme si to, čo ten druhý vidí. Teda energia, ktorá vznikne pri náraze na skutočnosť, sa dá využiť ku prospechu oboch. Takýmto spôsobom sa môžeme, od každého niečomu priučiť. Nielen žiak od učiteľa, ale aj učiteľ od žiaka. Upozorňuje na to aj ľudová múdrosť: "Neexistuje až taký  hlúpy človek, aby sme nemali možnosť, niečomu sa od neho priučiť."

Keďže jednáme len podľa jednej desatiny zo skutočnosti, je len otázka času, kedy na skutočnosť narazíme. Skutočnosť nás na seba takto upozorňuje, že si máme poopraviť svoje predstavy o nej.

Nie je to nič iné, len prirodzené učenie. Čiže jediný spôsob, ako naozaj spoznávať skutočnosť.

Naša civilizácia toto prirodzené učenie úplne otočila. Urobila to pomocou absolútne zavádzajúcich pojmov: nešťastie, chyba, vina, neúspech, zlo, trest atď. (Tieto slová nedefinujú žiadnu skutočnosť, vyjadrujú iba vzťah k predstavám jednotlivca.  Lenže, čo je pre jedného napríklad športovca nešťastie, je pre jeho súpera šťastie. Nejednoznačnosť takýchto pojmov vyjadruje napríklad aforizmus: „Krátky život sa skladá zo samých dlhých chvíľ“.)

To najdôležitejšie pre človeka sa nazýva dehonestujúcimi výrazmi, ktoré nič konkrétne neznamenajú, ale zato dokážu dokonale zamaskovať skutočnosť a preniesť naše zameranie a energiu do sféry špekulácií. Miesto toho, aby sme svoju energiu, ktorú vytvoril náraz na naše predstavy, venovali na poučenie - na priblíženie svojich predstáv ku skutočnosti, hľadáme argumenty na zotrvanie v omyle. Zatvárame oči aj pred skutočnosťou, ktorá je bežne nad hladinou nášho vedomia a tak ju postupne presúvame pod hladinu. Teda robíme presný opak toho, čo sme sa ako deti, mali naučiť hrou.

Teraz keď narazíme na skutočnosť, tak nevidíme možnosť poučiť sa, lebo vidíme len nešťastie, chybu, vinu, neúspech, zlo a podobne. Čiže to, čomu sa chceme za každú cenu vyhnúť a prirodzené učenie nahrádzame umelým (uvedomelým).

Prirodzené učenie prispôsobuje a opravuje naše mylné predstavy a tak rozvíja našu schopnosť vidieť skutočnosť, lebo v tomto prípade je našim učiteľom samotná skutočnosť.

Uvedomelé učenie nám umožňuje spoznávať skutočnosť iba na základe našich doterajších predstáv. Čiže osožnosť tohto učenia je závislá od toho, nakoľko boli naše predstavy kompatibilné so skutočnosťou. Kto má dostatočnú schopnosť vidieť skutočnosť, tomu sa táto schopnosť uvedomelým učením mimoriadne zvyšuje.  Kto má zníženú schopnosť vidieť skutočnosť, tomu sa ľahko môže stať, že jeho predstavy o skutočnosti, sa od nej ešte viac vzdialia.   

Prirodzené učenie buduje a rozvíja naše prirodzené duševné vlastnosti a schopnosti, ktoré nám umožňujú vidieť aspoň uvedených 10% skutočnosti. Uvedomelé (umelé) učenie rozvíja naše umelé duševné vlastnosti a schopnosti a tie nám postupne presúvajú skutočnosť pod hladinu nášho vedomia.

Súčasťou vývoja civilizácie je nahradzovanie prirodzených vecí umelými. Ak využívame obe tieto zložky primerane k stupňu vývoja civilizácie, napreduje vývoj plynule ďalej. Problémy (napríklad civilizačné choroby) vznikajú, keď nenájdeme správnu mieru. Príliš často sa stáva, že aj teoreticky osožné nariadenia sa v praxi preženú až ad absurdum a začnú viac škodiť než osožiť.

Náš organizmus si nedokáže vyrobiť umelé zuby, ani iné telesné náhrady, ale pri strate duševných vlastností a schopností, si automaticky vytvára vlastnosti umelé.

Zvieratá očuchajú prirodzené pachy a hneď vedia na čom sú, dokážu sa tak rýchlo priblížiť ku skutočnosti. Civilizácia vybudovala a rozvíja u človeka iba náhradu, umelú schopnosť priblížiť sa ku skutočnosti pomocou reči. Lenže reč sa vyvíja tiež. Už dávno neslúži len na dorozumenie, ale čím ďalej tým viac sa využíva na pravý opak. Na zamaskovanie skutočnosti alebo priamo na klamanie. Presne ako to už dávno zistila filozofia: „Všetko sa vyvíja až do svojho protikladu“. 

Podobne namiesto prirodzenej morálky sa vyvíja umelá, ktorá už prestáva reagovať na skutočnosť, ale riadi sa iba rečami a našimi umelými predstavami. 

Rovnako stráca človek prirodzenú schopnosť nájsť správnu mieru a nahrádza ju nezmyselným bojom za áno alebo nie. Lenže osožnosť je otázkou  miery. Aj z toho najlepšieho jedla nám bude zle, ak budeme príliš prekračovať optimálnu mieru.

Jedna idealistická špekulácia na tému: „Všetko niekam zámerne smeruje“. Za najväčšiu hrozbu pre ľudstvo sa dnes považuje smog. V histórii príroda prežila aj horší smog. A človek, prírodný cudzopasník, to teda prežil tiež. Fyzický smog núti človeka uvedomovať si skutočnosť. Tak môže na to reagovať a prežiť.

Lenže smog zavádzajúcich pojmov, nás od skutočnosti vzďaľuje. Teda nás ani nenapadne, na ňu reagovať. Duševný smog je špecialitou ľudstva. Je to asi jediný spôsob, ako sa príroda dokáže  zbaviť svojho najhoršieho cudzopasníka.  Koniec idealistickej špekulácie.

Ekologickí aktivisti sa snažia rôznymi spôsobmi o zastavenie pohybu spoločnosti do vlastnej záhuby. Samozrejme, že sú to iba gestá, lebo vývoj civilizácie sa nemôže zastaviť. Nech človek vymyslí akýkoľvek zásah do prírody, tak vzhľadom na to, že nepoznáme celú skutočnosť,  je len otázka času, kedy príde na to, že to vymyslel zle. A tak po rokoch alebo aj storočiach začína s revitalizáciou prírody.

V rámci revitalizácie jednotlivca sa vo veľkom propaguje odtučňovanie, simulácia prirodzeného pohybu, behanie, fitnes, atď.  Je načase všimnúť si aj narastajúci  nepomer medzi prirodzenými a umelými vlastnosťami jednotlivca a začať revitalizáciu aj tu.

Nedostatok prirodzeného učenia má za následok, že naše prirodzené vlastnosti sa nahradzujú umelými. A tak pomaly, ale isto prestávame vidieť bežne viditeľnú skutočnosť a získavame diagnózu SLBA (SLEPÁ BABA).  

Najhoršie je, že SLBA si vôbec neuvedomuje, že je SLEPOU BABOU.  Lebo podstatou SLBA je, že bežne viditeľných 10% skutočnosti sa u nej už podstatne scvrklo.

Základným príznakom  je strata zdravého (prirodzeného) sebavedomia.

Preto si buduje umelé sebavedomie. Deje sa to rôznymi spôsobmi v závislosti od naturelu jednotlivca. Obyčajne sa to nedá rozoznať. Lebo rozdiel medzi umelými a prirodzenými vlastnosťami sa viditeľne prejaví až v krízových situáciách. Ale existuje dosť temperamentných SLBA, ktoré si budujú umelé sebavedomie priamo do očí bijúcim spôsobom (príklad bude nasledovať). 

Do hlavy nikomu nevidíme a najmenej do svojej. Lepšie vieme (alebo aspoň si myslíme, že vieme) poradiť inému, než sami sebe. Čo má iný v hlave, si aspoň orientačne domyslíme, jednak podľa jeho rečí, jednak podľa jeho činov a hlavne pomocou konfrontácie jeho reči s jeho činmi.

Človeka s diagnózou SLBA spoznáme napríklad podľa týchto vonkajších znakov :

-          Myslí si, že je neomylný a že všetko vie najlepšie.

-          Nahnevá sa na všetkých ľudí, ktorí mu oznámia skutočnosť, ktorú pod 3-krát preloženou šatkou nemôže vidieť a podozrieva ich z klamstva.

-          Náruživo prijíma lahodné reklamy najrôznejších podvodníkov.

-          Keďže nevidí skutočnosť, tak na každé šuchnutie reaguje jeho obrazotvornosť a vytvára si ďalšie predstavy, ešte viac sa vzďaľujúce od skutočnosti.

-          Neschopnosť posúdiť názory iných, rieši neprimerane. Napríklad nadávkami a vulgarizmami. Buduje si tak umelé sebavedomie, lebo SLBA už vôbec nemá prirodzené (zdravé) sebavedomie. 

-          Používa abstraktné nič nehovoriace pojmy. Napríklad si vytvoril univerzálny pojem „dobro“ pre všetko, čo je podľa jeho predstáv dobré pre neho. A vôbec nevidí, že v skutočnosti je to pre neho to najhoršie, lebo mu to zabraňuje vidieť podstatu veci. Časté a mimoriadne výstižné je, keď skutočnosť (pravdu) pomenuje zlom, lebo je pre neho zlé, ak skutočnosť stále naráža do jeho mylných predstáv.

-          Rečami sa oduševňuje za mier a činmi privoláva vojnu.

-          Nemá prirodzenú schopnosť pre mieru a toleranciu.